K osamelému mníchovi prišli ľudia a opýtali sa ho, aký zmysel má v živote ticho?
Mních bol práve zaujatý čerpaním vody zo studne. Voda bola zvírená.
Svojím návštevníkom povedal: "Pozrite sa do studne!
Čo tam vidíte?" "Nič nevidíme", znela odpoveď.
Po krátkej chvíli pustovník opäť vyzval návštevníkov, aby sa pozreli do studne.
"Čo tam vidíte?" "Nás samých", odvetili.
Mních im potom povedal: "Pozrite sa, keď som predtým čerpal vodu, voda sa zvírila.
Nebola v pokoji. Teraz je v pokoji. To je skúsenosť ticha.
Človek v tichu vidí pravdivejšie sám seba."
K osamelému mníchovi prišli ľudia a opýtali sa ho, aký zmysel má v živote ticho?
Mních bol práve zaujatý čerpaním vody zo studne. Voda bola zvírená.
Svojím návštevníkom povedal: "Pozrite sa do studne!
Čo tam vidíte?" "Nič nevidíme", znela odpoveď.
Po krátkej chvíli pustovník opäť vyzval návštevníkov, aby sa pozreli do studne.
"Čo tam vidíte?" "Nás samých", odvetili.
Mních im potom povedal: "Pozrite sa, keď som predtým čerpal vodu, voda sa zvírila.
Nebola v pokoji. Teraz je v pokoji. To je skúsenosť ticha.
Človek v tichu vidí pravdivejšie sám seba."
Tento pustovník pochopil život i svoje poslanie vo svete. Ticho mu pomáhalo oslobodiť sa od zbytočností a sústrediť sa na to najdôležitejšie – na spoznávanie seba v Božej blízkosti.
Aj brat Márius-Dismas musel prejsť svojou životnou púšťou, aby zanechal hriešny život, keď žil len pre to, čo sv. Ján nazýva „žiadostivosťou tela, očí a pýcha života" a oslobodil sa od všetkého, čo mu bránilo vo vzťahu s Bohom. V samote a tichu prežil plodných 12 rokov (r.1995-2007). Tam sa očistilo od nánosov zla jeho srdce, vyprázdnilo sa a otvorilo pre prijatie Božej milosti. Riadením Prozreteľnosti sa stretáva so sr. Bernadetou Pánčiovou, zakladateľkou Rodiny Nepoškvrnenej a spoznáva Pannu Máriu. Spolu s Ňou kontempluje cez modlitbu ruženca Kristovu tvár a počúva, ako On rozpráva o sebe... Prvýkrát pociťuje, čo to znamená byť milovaný, uchopený v objatí bezhraničnej Lásky. Vedený a vychovávaný Slovom prijíma v máji 1999 sviatosti krstu, birmovania a taktiež prvýkrát prijíma Ježiša v Eucharistii. Už nechce žiť len pre seba, ale čoraz viac túži darovať sa druhým. Ako sám hovorí, chce „nasledovať Ježiša, ktorý sa stáva pre nás rozlámaným chlebom, slúžiť Mu a milovať Ho, to znamená priblížiť sa úkonom obetavej lásky aj k tým, ktorí sú vzdialení, opustení, nechcení...“
V tichu a modlitbe hľadal odpovede na otázky, kde je jeho miesto a do akej služby ho Pán vo svojom milosrdenstve povoláva. A ticho je vždy plné odpovedí... Tu je najlepšie počuť hlas srdca a najmä hlas Boha, ktorý v tichu prebýva. Jeho slovo sa nesie vo vánku ticha, a tak pri nohách Pána počúva reč mlčiacej Lásky a postupne chápe, že Boh ho povoláva k napodobňovaniu života, aký žili Ježiš, Mária a Jozef v skrytosti Nazareta.
Potvrdzuje sa mu to začiatkom roka 2015, keď dostal list od emeritného biskupa Dominika Tótha, ktorý poznal jeho túžbu nasledovať Ježiša v zasvätenom živote, a v ktorom ho otec biskup povzbudzuje, aby prijal príklad brata Karola de Foucaulda¹, ktorý žil ako pustovník v Alžírskej Sahare medzi Tuaregmi. Charizmu tohto kontemplatívneho života vo svete chudobných spoznáva brat Márius bližšie cez službu sr. Evy, z fraternity Malých sestier Ježišových, s ktorou slúži v dennom centre pre ľudí bez domova. Centrum spravuje hospitálska rehoľa Milosrdných bratov, a práve na toto miesto, kde denne prichádza stovka tých najbiednejších z ulíc Bratislavy, ho poslal otec biskup František Rábek. A Pán Boh vedel, prečo takéto miesto a prečo tento biskup...
V spoločenstve núdznych si brat Márius-Dismas čoraz viac uvedomoval, že Boh sa stal človekom uprostred ľudí a aj dnes chce byť prítomný všade, teda aj na miestach, kde sa nemôže vždy dostať kňaz a každý rehoľník. Uvažoval, ako týmto chudobným pomôcť, ako im dať viac, ako len teplé jedlo a čisté oblečenie, ako im dať opäť domov, novú nádej... Ako priniesť svetlo a radosť Evanjelia aj tam, kde sa toľkým úbohým ľuďom nedostáva dôstojného miesta... A najmä, ako zachrániť ich duše pre večnosť! Do ticha mu náhle preniká výzva pápeža Františka, že "každý kresťan a každé spoločenstvo musia dobre rozlíšiť, na akú konkrétnu cestu ich Pán posiela, ale všetci sme pozvaní prijať toto povolanie: vyjsť z vlastnej pohodlnosti a mať odvahu ísť na všetky periférie, ktoré potrebujú svetlo Evanjelia". Na tieto pápežove slová reaguje listom, v ktorom biskupovi Františkovi Rábekovi píše: "Podľa mňa to znamená vyjsť a stretnúť ľudí, ktorí žijú nechcení na okraji spoločnosti, vidieť ich problémy a potreby, vedieť prijať a objať takéhoto človeka, ktorý má hlbokú túžbu po spoločenstve, po prijatí a pravde. Stretnúť sa s týmito ľuďmi ako Panna Mária, ktorá, vedená Slovom, bola pozorná na potreby blížnych a mala odvahu ísť s Jozefom až na periférie, medzi najbiednejších a opustených, keď porodila svojho syna na okraji mesta. Práve Vianoce, sviatky Narodenia Pána, kedy Boh v osobe malého Dieťaťa prichádza medzi nás na najšpinavšom mieste a obklopený chudobnými prijíma posledné miesto, dáva normu týmto stretnutiam. Ježiš prichádza, aby nás stretol, aby išiel s nami v radostiach i ťažkostiach, aby nám povedal, že nás miluje takých, akí sme a chce, aby sme aj my v láske prichádzali k sebe navzájom... Túžim byť bratom úbožiakov, slúžiť ich krehkosti a ošetrovať im rany tela i duše. Práve medzi týmito našimi bratmi, ktorí nikoho nemajú, ktorí sú sami a opustení, túžim s Božou pomocou napodobňovať toho istého Krista, ktorý sa vedel utiahnuť na púšť, modlil sa a strávil celé noci v modlitbe s Otcom, ale aj pracoval v skrytosti Nazareta, kde žil v skromnom príbytku a pokornou prácou si zarábal na živobytie a potom, hoci len tri roky, verejne pôsobil medzi ľuďmi. Ak Boh skrze svoje milosrdné vyvolenie povoláva človeka prehĺbiť počiatočné zasvätenie krstom tým, aby vernejšie napodobňoval takýto spôsob života, ktorý tu na zemi žil Boží Syn, treba pre to urobiť všetko, nebáť sa a hľadať spôsob, ako sa to dá uskutočniť... Ako žiť v prísnejšom odlúčení od sveta a zároveň uprostred sveta chudobných najobyčajnejším spôsobom života. Ako žiť na púšti periférie v spoločnosti chorých a opustených..., deliť sa s nimi o chlieb, byť prácou a službou prítomný v ich živote. Ako žiť v Božej prítomnosti nielen v rozjímaní ticha svojej cely-izby, ale hľadať Pánovu blízkosť aj počas práce, aby som si mohol povedať so Žalmistom: „Pane, som stále pri tebe“ a takto sa celý čas modliť a bdieť ako pustovník niekde na púšti, či v horách. Žiť príklad Evanjelia vteleného do života obyčajných ľudí, v stálej a najdôležitejšej pustovni, ktorú v mojom srdci stavia tesár Ježiš. Táto pustovňa má dve časti : pravú a ľavú komoru. Pravá je miestom klauzúry a ľavá činnej služby. Obe tieto činnosti sa navzájom dopĺňajú a tvoria jedno srdce, v ktorom od môjho obrátenia prebýva živý Boh , a ktoré ako celok bije pre jediný cieľ : Príchod Božieho kráľovstva na slávu Božiu a pre spásu duší..."
Po niekoľkých dňoch dostáva od otca biskupa odpoveď. Uisťuje ho o svojej blízkosti, modlitbách a ponúka mu pomoc, aby mohol uskutočniť vo svete, medzi chudobnými, život so záväzkami evanjeliových rád.
¹ Životopis bl. Karola de Foucalda charlesdefoucauld.info/
Rádio Regina /Duchovné horizonty/ Okamihy zo sľubov pustovníka https://www.rtvs.sk/radio/archiv/11379/918470
Zasvätený život https://zasvatenyzivot.sk/na-slovensku-mame-pustovnika/
Aj brat Márius-Dismas musel prejsť svojou životnou púšťou, aby zanechal hriešny život, keď žil len pre to, čo sv. Ján nazýva „žiadostivosťou tela, očí a pýcha života" a oslobodil sa od všetkého, čo mu bránilo vo vzťahu s Bohom. V samote a tichu prežil plodných 12 rokov (r.1995-2007). Tam sa očistilo od nánosov zla jeho srdce, vyprázdnilo sa a otvorilo pre prijatie Božej milosti. Riadením Prozreteľnosti sa stretáva so sr. Bernadetou Pánčiovou, zakladateľkou Rodiny Nepoškvrnenej a spoznáva Pannu Máriu. Spolu s Ňou kontempluje cez modlitbu ruženca Kristovu tvár a počúva, ako On rozpráva o sebe... Prvýkrát pociťuje, čo to znamená byť milovaný, uchopený v objatí bezhraničnej Lásky. Vedený a vychovávaný Slovom prijíma v máji 1999 sviatosti krstu, birmovania a taktiež prvýkrát prijíma Ježiša v Eucharistii. Už nechce žiť len pre seba, ale čoraz viac túži darovať sa druhým. Ako sám hovorí, chce „nasledovať Ježiša, ktorý sa stáva pre nás rozlámaným chlebom, slúžiť Mu a milovať Ho, to znamená priblížiť sa úkonom obetavej lásky aj k tým, ktorí sú vzdialení, opustení, nechcení...“
V tichu a modlitbe hľadal odpovede na otázky, kde je jeho miesto a do akej služby ho Pán vo svojom milosrdenstve povoláva. A ticho je vždy plné odpovedí... Tu je najlepšie počuť hlas srdca a najmä hlas Boha, ktorý v tichu prebýva. Jeho slovo sa nesie vo vánku ticha, a tak pri nohách Pána počúva reč mlčiacej Lásky a postupne chápe, že Boh ho povoláva k napodobňovaniu života, aký žili Ježiš, Mária a Jozef v skrytosti Nazareta.
Potvrdzuje sa mu to začiatkom roka 2015, keď dostal list od emeritného biskupa Dominika Tótha, ktorý poznal jeho túžbu nasledovať Ježiša v zasvätenom živote, a v ktorom ho otec biskup povzbudzuje, aby prijal príklad brata Karola de Foucaulda¹, ktorý žil ako pustovník v Alžírskej Sahare medzi Tuaregmi. Charizmu tohto kontemplatívneho života vo svete chudobných spoznáva brat Márius bližšie cez službu sr. Evy, z fraternity Malých sestier Ježišových, s ktorou slúži v dennom centre pre ľudí bez domova. Centrum spravuje hospitálska rehoľa Milosrdných bratov, a práve na toto miesto, kde denne prichádza stovka tých najbiednejších z ulíc Bratislavy, ho poslal otec biskup František Rábek. A Pán Boh vedel, prečo takéto miesto a prečo tento biskup...
V spoločenstve núdznych si brat Márius-Dismas čoraz viac uvedomoval, že Boh sa stal človekom uprostred ľudí a aj dnes chce byť prítomný všade, teda aj na miestach, kde sa nemôže vždy dostať kňaz a každý rehoľník. Uvažoval, ako týmto chudobným pomôcť, ako im dať viac, ako len teplé jedlo a čisté oblečenie, ako im dať opäť domov, novú nádej... Ako priniesť svetlo a radosť Evanjelia aj tam, kde sa toľkým úbohým ľuďom nedostáva dôstojného miesta... A najmä, ako zachrániť ich duše pre večnosť! Do ticha mu náhle preniká výzva pápeža Františka, že "každý kresťan a každé spoločenstvo musia dobre rozlíšiť, na akú konkrétnu cestu ich Pán posiela, ale všetci sme pozvaní prijať toto povolanie: vyjsť z vlastnej pohodlnosti a mať odvahu ísť na všetky periférie, ktoré potrebujú svetlo Evanjelia". Na tieto pápežove slová reaguje listom, v ktorom biskupovi Františkovi Rábekovi píše: "Podľa mňa to znamená vyjsť a stretnúť ľudí, ktorí žijú nechcení na okraji spoločnosti, vidieť ich problémy a potreby, vedieť prijať a objať takéhoto človeka, ktorý má hlbokú túžbu po spoločenstve, po prijatí a pravde. Stretnúť sa s týmito ľuďmi ako Panna Mária, ktorá, vedená Slovom, bola pozorná na potreby blížnych a mala odvahu ísť s Jozefom až na periférie, medzi najbiednejších a opustených, keď porodila svojho syna na okraji mesta. Práve Vianoce, sviatky Narodenia Pána, kedy Boh v osobe malého Dieťaťa prichádza medzi nás na najšpinavšom mieste a obklopený chudobnými prijíma posledné miesto, dáva normu týmto stretnutiam. Ježiš prichádza, aby nás stretol, aby išiel s nami v radostiach i ťažkostiach, aby nám povedal, že nás miluje takých, akí sme a chce, aby sme aj my v láske prichádzali k sebe navzájom... Túžim byť bratom úbožiakov, slúžiť ich krehkosti a ošetrovať im rany tela i duše. Práve medzi týmito našimi bratmi, ktorí nikoho nemajú, ktorí sú sami a opustení, túžim s Božou pomocou napodobňovať toho istého Krista, ktorý sa vedel utiahnuť na púšť, modlil sa a strávil celé noci v modlitbe s Otcom, ale aj pracoval v skrytosti Nazareta, kde žil v skromnom príbytku a pokornou prácou si zarábal na živobytie a potom, hoci len tri roky, verejne pôsobil medzi ľuďmi. Ak Boh skrze svoje milosrdné vyvolenie povoláva človeka prehĺbiť počiatočné zasvätenie krstom tým, aby vernejšie napodobňoval takýto spôsob života, ktorý tu na zemi žil Boží Syn, treba pre to urobiť všetko, nebáť sa a hľadať spôsob, ako sa to dá uskutočniť... Ako žiť v prísnejšom odlúčení od sveta a zároveň uprostred sveta chudobných najobyčajnejším spôsobom života. Ako žiť na púšti periférie v spoločnosti chorých a opustených..., deliť sa s nimi o chlieb, byť prácou a službou prítomný v ich živote. Ako žiť v Božej prítomnosti nielen v rozjímaní ticha svojej cely-izby, ale hľadať Pánovu blízkosť aj počas práce, aby som si mohol povedať so Žalmistom: „Pane, som stále pri tebe“ a takto sa celý čas modliť a bdieť ako pustovník niekde na púšti, či v horách. Žiť príklad Evanjelia vteleného do života obyčajných ľudí, v stálej a najdôležitejšej pustovni, ktorú v mojom srdci stavia tesár Ježiš. Táto pustovňa má dve časti : pravú a ľavú komoru. Pravá je miestom klauzúry a ľavá činnej služby. Obe tieto činnosti sa navzájom dopĺňajú a tvoria jedno srdce, v ktorom od môjho obrátenia prebýva živý Boh , a ktoré ako celok bije pre jediný cieľ : Príchod Božieho kráľovstva na slávu Božiu a pre spásu duší..."
Po niekoľkých dňoch dostáva od otca biskupa odpoveď. Uisťuje ho o svojej blízkosti, modlitbách a ponúka mu pomoc, aby mohol uskutočniť vo svete, medzi chudobnými, život so záväzkami evanjeliových rád.
- 2. apríla 2016 vstupuje br. Márius-Dismas do noviciátu, prijíma obliečku a svoje nové meno
- 8. apríla 2018, na Nedeľu Božieho milosrdenstva, o 15 hodine, skladá do rúk otca biskupa Františka Rábeka sľuby, ako eremita-pustovník
- 27. septembra 2019 zakladá Spoločenstvo Bet lechem a začína bývať spolu s núdznymi v jednom byte
¹ Životopis bl. Karola de Foucalda charlesdefoucauld.info/
Rádio Regina /Duchovné horizonty/ Okamihy zo sľubov pustovníka https://www.rtvs.sk/radio/archiv/11379/918470
Zasvätený život https://zasvatenyzivot.sk/na-slovensku-mame-pustovnika/